ČO CHCEŠ, ABY SOM TI UROBIL?

(z homílie o. Jána Majerníka)

Kňazi v židovskej komunite mal veľmi významnú funkciu. Kňaz musel pochádzať len z Áronovho rodu. Teda Ján Krstiteľ bol automaticky kňaz, lebo pochádzal z kňazskej rodiny a aj jeho otec bol kňaz. Svätý Pavol nebol kňaz, hoci bol študovanejší a učenejší ako Ján Krstiteľ. Kňaz bol prirodzenou autoritou v každej komunite - prinášal obety, radil ľuďom, kombinoval manželstvá.

Ježišova vysviacka za kňaza sa odohrala tým, že zomiera na kríži, že vypustil Ducha. To nie je kňazstvo podľa rodu Áronovho, ale kňazstvo na základe vstupu do Svätyne Svätých. Tam Ježiš vstúpil až vtedy, keď vypustil Ducha. Preto Ježišov kňazský trón je kríž.

Jedna z úloh kňaza bolo aj zachovať čistotu komunity – robil určitú zdravotnú službu – on vystupuje ako ošetrovateľ, liečiteľ, ktorý má za úlohu chrániť ľudí od infekčných chorôb.

Každý v tej dobe poznal, čo je malomocenstvo. Je to infekčná choroba, ktorá sa šírila z prostredia, kde nebola dostatočná hygiena. Preto Kniha Levitikus v 13. kapitole káže, že pokiaľ sa objavil malomocný, z pudu sebazáchovy – nie vlastného, ale pudu sebazáchovy svojho okolia, aby išiel a ukázal sa kňazovi. Kňaz mal vyšetriť takého človeka. Kňaz mal mať vzdelanie a skúsenosti, či vyrážka alebo choroba, ktorá sa objavila na koži, bola malomocenstvo. A keď sa zistilo, že to malomocenstvo je, takýto bol vylúčený z tábora. Pre Žida úprimne veriaceho nebolo nič horšie ako vylúčenie zo synagógy.

 Exkomunikovať Žida znamená ranu pod pás. V 90. tom roku 1. st. po Kr. exkomunikovali všetkých židokresťanov. Pretože učenie Ježiša označili za bludárstvo. Predstavte si, že by vás nejaká cirkevná komunita exkomunikovala z kresťanstva. Aj Karol Marx bol z kresťanstva exkomunikovaný.

Človek, na ktorom bolo zistené malomocenstvo, musel žiť sám, musel mať roztrhnutý odev. Židia si trhali odev len vtedy, keď ich stihla katastrofa, rana, keď niekto zomrel v rodine. Malomocný si nemohol upraviť vlasy, bradu, musel si zakryť ústa a volať „nečistý, nečistý“. Aby nenakazil okolie.

A stredovek šiel až tak ďaleko, že kňaz nad ním vyriekol pohrebný obrad a potom ho odprevadili do tábora, kde sa nemohol už nikomu zdravému ukázať. A tam zomrel.

Na druhej strane ľudia, ktorí dostali malomocenstvo - akým spôsobom si to zaslúžili? Prečo boli krágľovaní zaživa? Biblia Starého Zákona nemá pre takýchto ľudí žiadne pozitívne riešenie. Všimnite si - tú poslednú vetu - že budú bývať mimo tábora. Tábor bol pre Židov miestom istoty.

Evanjelium Mk 1,40-45. Všimnite si, že v evanjeliu nič z toho, čo je uvedené v Knihe Levitikus – ten, ktorý je malomocný, nič z toho nerobí. (nerešpektuje, že sa nesmie s nikým zdravým stýkať, nevolá pred sebou slová, ktorými oznamuje svoje malomocenstvo) Vlastne tu máme - povrchne súdiac – takého človeka „samorasta“. Porušil pravidlá Starého Zákona. Má zakázané ísť k ľuďom, a on ide k Ježišovi. Od Ježiša má zakázané, aby nič nehovoril, a on hovorí. A Ježiš chváli jeho vieru.

Teda prišiel k Ježišovi, nie Ježiš k nemu. Ježiš mu ale nevysvetľuje 13. kapitolu Knihy Levitikus. Ježiš sa nespráva ako izraelský rabbi, správa sa úplne inak v tom zmysle, že mu je ho ľúto. Výraz byť ľúto „rachamim“ znamená „obrátili sa mu črevá“.

Všimnite si, aké je to silné – Ježiš sa zľutoval. A potom vystrel ruku a sa ho dotkol. A povedal: „Chcem, buď čistý“. Teda Ježiš uzdravuje dotykom a slovom.

Ale všimnite si, že Ježiš tiež porušuje všetky kritériá znečistenia sa. Nikto sa nemal dotýkať malomocného. Od malomocného bolo treba utekať. Všetci rabíni by ušli. Ježiš ide k chorému. Dotkne sa ho. Vidíte, že kňazi Starého Zákona nemali pre chorého malomocenstvom riešenie - riešenie bolo len vtedy, keď sa niekto uzdravil – vtedy ho znova prijali do komunity.

Keby sme to hodili na takú duchovnú rovinu – o čo ide pri malomocenstve? Malomocenstvo je obrazom necitlivosti. Človek je veľmi často necitlivý. K sebe i k druhým. Malomocnému niekedy odpadávajú kusy mäsa. Ježiš je celkom iný. Ukazuje nám cestu, aby sme sa vedeli približovať k druhým. Aby sme ich nepovažovali za nečistých, aby sme sa vedeli zmilovať nad nimi. Možno sa pamätáte na scénu zo života sv. Františka, ktorý ako mladý chlapec sedel na koni a zastavil ho malomocný a prvá jeho reakcia bola popohnať koňa a zmiznúť. Potom sa ale zastavil a malomocného objal. To bol začiatok Františkovho povolania.

Teda ide hlavne o to, aby sme prekonali naše duchovné malomocenstvo. My vieme, že aj duchovne malomocných máme okolo seba veľa.

Empatiu voči druhým - Ježišovo správanie voči blížnym by sme mali imitovať aj tým, že začneme študovať Božie Slovo. Že sa ponoríme doň a začneme nad ním rozmýšľať. Žalm nám hovorí: „Uzdrav ma Pane, zhrešil som proti tebe.“ Teda priznať, že sme aj my malomocní. My to neradi priznáme, že nám čosi chýba. My sme radšej perfektní. Robili sme chyby, keď sme boli mladí, ale teraz ich nerobíme. To si ale myslíme my. Evanjelium nám hovorí niečo iné.

Robme všetko pre to, aby sme ľudí získali Kristovou láskou. Ježiš sa zľutoval nad ním, dotkol sa ho a povedal „chcem, buď čistý“. Ježiš nás týmto volá k dotyku s druhými.